Tretie slovo: „Žena, hľa, Tvoj syn! – (Synu) Hľa, Tvoja matka.“ (Jn 19,26)
Pane Ježišu Kriste, Spasiteľ a Vykupiteľ! S približujúcou sa smrťou nadišla hodina, kedy Ti Tvoja Matka musela byť blízko. Už nikto od Teba nežiadal, aby si robil zázraky. Bolo Ti treba zomrieť.
Svojím pohľadom znovu hľadíš na Matku. Ničoho si ju neušetril. Nebol si len radosťou jej života, bol si tiež jej horkosťou a trápením. Oba tieto aspekty pochádzajú z milosti, lebo oba pochádzajú z lásky. Miluješ svoju Matku, lebo Ti pomáhala a slúžila Ti – tak v radosti ako aj v bolesti. Len tak sa úplne stala Tvojou Matkou.
Aj napriek mukám Tvoja láska s chvejúcou sa nežnosťou spája ešte tu na zemi syna a Matku. Preto Tvoja smrť posväcuje a zasväcuje tieto nežné a drahocenné pozemské skutočnosti, ktoré zmäkčujú srdcia a robia zem krásnou. Preto, lebo aj pri zomieraní si miloval zem. Preto, lebo si sa aj v najväčšej agónii pre našu spásu rozcítil pre plač jednej mamy.
Ale ona nestála pod krížom iba s nesmiernou bolesťou matky, ktorej zabíjajú syna. Stála tam v našom mene ako Matka všetkých žijúcich. Obetovala svojho Syna za nás. V našom mene opakovala svoje „staň sa“ smrti Pána. Ona bola Cirkev pod krížom, Evino potomstvo, bojovníčka v kozmickom boji medzi hadom a Synom ženy.
Keď si odovzdal Matku učeníkovi, ktorého si miloval, dal si ju každému z nás. „Synu, dcéra,“ hovoríš aj mne, „hľa, Tvoja Matka!“ Slovo, ktorým mi zveruješ večnú pozostalosť!
Pri nohách Tvojho kríža, Ježišu, stojí ako milovaný učeník iba ten, kto prijme odteraz Tvoju Matku za svoju. Jej materinské ruky rozdávajú všetky milosti, ktoré si nám zaslúžil svojou smrťou. Daj mi milosť opravdivo milovať Tvoju Matku. Povedz jej, keď ma vidíš biedneho, aký som: „Žena, hľa, Tvoj syn; Matka, hľa, Tvoja dcéra.“
(z úvah Karla Rahnera)