Prvé slovo: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34)
Pane Ježišu Kriste, Spasiteľ a Vykupiteľ! Visíš na kríži. Tam Ťa pribili. Už sa nemôžeš odpútať od kríža medzi zemou a nebom. Rany Ti spaľujú telo. Tŕňová koruna Ti mučí hlavu. Tvoje doráňané ruky a nohy prebodli horúcim železom. Tvoja duša je more bolesti, bezútechy a beznádeje.
Tí, čo sú za toto všetko zodpovední, sú tu, stoja pri nohách Tvojho kríža. Ani sa nevzďaľujú, aby Ťa aspoň v samote nechali zomrieť. Naopak, zostávajú, smejú sa, sú presvedčení, že majú pravdu.
A Teba sa zatiaľ zmocňuje trýzeň väčšia ako všetky bolesti tela, bezmocnosť a beznádej voči tejto zlobe. Naozaj sú ľudia schopní takejto nízkosti? Je ešte niečo spoločné medzi Tebou a nimi? Môže človek až takto na smrť mučiť svojho blížneho? Utrápiť ho až na smrť mocou plynúcou zo lži, úbohosti, zrady, pokrytectva, nevernosti a zachovať si pritom zdanie práva, vzhľad nevinnosti a pózu nestranného sudcu?
Ty však vravíš: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“
Si nepochopiteľný, Ježišu. Kde v Tvojej trápenej a bolesťou trýznenej duši je ešte hruda, z ktorej mohlo vykvitnúť toto slovo? Si naozaj nepochopiteľný. Miluješ svojich nepriateľov a odporúčaš ich svojmu Otcovi. Modlíš sa za nich.
Pane, ak by to nebolo rúhanie, povedal by som, že ich zbavuješ viny najnepravdepodobnejším ospravedlnením: „nevedia“. Ale oni vedia, všetko vedia! Len sa tvária, akoby nič nevedeli. Nie je nič známejšie ako to, čo sa schválne nechce vedieť, čo sa chce skrývať v najtajnejšom podzemí srdca. Zároveň to, čo chceme skrývať, nenávidíme, preto k tomu hatíme prístup jasného vedomia.
Vravíš, že nevedia, čo robia. Jedno iste nepoznajú: Tvoju lásku k nim, lebo tú môže poznať len ten, kto Ťa miluje. Iba láska umožňuje naozaj porozumieť daru lásky.
Vyslov aj nad mojimi hriechmi vo svojej nepochopiteľnej láske slovo odpustenia. Povedz aj za mňa Otcovi: „Odpusť mu (jej), lebo nevie, čo urobil (-a).“
Ale ja som vedel. Všetko som vedel. Len som ešte nepoznal Tvoju lásku.
(z úvah Karla Rahnera)