Z encykliky pápeža Františka – Lumen fidei
SVETLO VIERY: týmto výrazom cirkevná tradícia označovala veľký dar, ktorý nám priniesol Ježiš a ktorý sa v Jánovom evanjeliu predstavuje takto: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách“. Marte, ktorá plače nad smrťou svojho brata Lazára, Ježiš hovorí: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“. Kto verí, vidí; vidí svetlom, ktoré osvecuje celú životnú cestu, pretože k nám prichádza od vzkrieseného Krista, rannej hviezdy, ktorá nikdy nezapadá.
Je však naliehavé znovu doceniť charakter svetla, ktorý je vlastný viere, lebo ak zhasne jeho žiara, aj všetky ostatné svetlá napokon strácajú svoju silu. Svetlo viery má totiž osobitný charakter, pretože je schopné osvietiť celú existenciu človeka. Aby malo svetlo takúto silu, nemôže pochádzať z nás samých, musí vychádzať z pôvodnejšieho zdroja, v konečnom dôsledku musí vychádzať z Boha. Viera sa rodí zo stretnutia so živým Bohom, ktorý nás volá a odhaľuje nám svoju lásku – lásku, ktorá nás predchádza a o ktorú sa môžeme oprieť, aby sme boli pevní a mohli budovať náš život. Pretvorení touto láskou dostávame nový zrak a zakúšame, že je v nej veľký prísľub plnosti a pred nami sa otvára pohľad do budúcnosti. Viera, ktorú dostávame od Boha ako nadprirodzený dar, sa javí ako svetlo na cestu, svetlo, ktoré usmerňuje naše putovanie v čase. Na jednej strane vychádza z minulosti, je svetlom základnej pamäti – pamäti o Ježišovom živote, keď sa jeho láska prejavila plne dôveryhodne, schopná zvíťaziť nad smrťou. Keďže však Kristus vstal a priťahuje nás ponad brány smrti, viera je súčasne svetlo, ktoré prichádza z budúcnosti. Táto viera pred nami otvára nesmierne horizonty a prenáša nás ponad naše izolované „ja“ do plnosti spoločenstva. Tu chápeme, že viera neprebýva v tme; že je svetlom do našich temnôt.
Hovoriť o viere často znamená hovoriť aj o bolestných skúškach. Avšak práve v nich svätý Pavol vidí najpresvedčivejšie ohlasovanie evanjelia, pretože práve v slabosti najviac vyniká a prejavuje sa Božia moc, ktorá premáha našu slabosť a utrpenie. V čase skúšky nám viera dáva svetlo a práve v slabosti i utrpení jasne vidno, že „nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána“. Kresťan vie, že utrpenie nemožno celkom odstrániť, ale že môže nadobudnúť zmysel, môže sa stať úkonom lásky, odovzdaním sa do rúk Boha, ktorý nás neopúšťa, a takto sa stať novou etapou rastu vo viere a v láske. Keď kresťan kontempluje Kristovo zjednotenie s Otcom vo chvíli najväčšieho utrpenia na kríži, učí sa mať účasť na pohľade samého Ježiša.
Svetlo viery nám nedovolí, aby sme zabudli na utrpenia sveta. Pre koľkých mužov a ženy viery boli trpiaci sprostredkovateľmi svetla! Malomocný pre svätého Františka z Assisi alebo chudobní pre svätú Matku Teréziu z Kalkaty. Pochopili tajomstvo, ktoré je v trpiacich. Keď sa k nim priblížili, zaiste neodstránili všetky ich bolesti ani im nedokázali vysvetliť každé zlo. Viera nie je svetlo, ktoré rozptýli všetky naše temnoty, ale lampa, ktorá v noci vedie naše kroky, a toto stačí, aby človek mohol napredovať na svojej životnej ceste. Trpiacemu človeku Boh nedáva argumenty, ktoré by mu všetko vysvetlili, ale ponúka mu svoju odpoveď v podobe prítomnosti, ktorou ho sprevádza, či v podobe skúsenosti dobra, ktoré sa spája s osudmi utrpenia, aby doň vnieslo lúč svetla. V Kristovi sám Boh chcel s nami prežívať túto cestu a ponúknuť nám svoj pohľad, aby sme v nej mohli vidieť svetlo. Kristus je ten, ktorý znášaním bolesti je „pôvodcom a zavŕšiteľom viery“.
Utrpenie nám pripomína, že služba viery v prospech spoločného dobra je vždy službou nádeje, ktorá pozerá dopredu, lebo vie, že len od Boha, od budúcnosti, ktorá prichádza od vzkrieseného Ježiša, naša spoločnosť môže dostať pevné a trvalé základy. V tomto zmysle sa viera spája s nádejou, pretože aj keď tento náš pozemský príbytok zaniká, existuje večný príbytok, ktorý Boh už otvoril v Kristovi, v jeho tele.
V jednote s vierou a láskou nám nádej ukazuje istú budúcnosť, ktorá spadá do odlišnej perspektívy, než sú iluzórne ponuky idolov tohto sveta. Ona dáva nové podnety a novú silu do prežívania každodenného života. Nenechajme si ukradnúť nádej; nedovoľme, aby ju znehodnotili bezprostredné ponuky a riešenia, ktoré nám prekážajú na ceste, ktoré trieštia čas tým, že ho rozptyľujú do priestoru. Čas je vždy nadradený nad priestorom. V priestore kryštalizujú procesy, kým čas nás upriamuje na budúcnosť a dáva silu s nádejou k nej napredovať.
“S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom”