Z encykliky pápeža Františka – Fratelli tutti (o bratstve a sociálnom priateľstve)
1. „Fratelli tutti“, všetci bratia, zvykol písať svätý František z Assisi, keď sa obracal na všetkých bratov a sestry a predkladal im formu života s chuťou evanjelia. Spomedzi jeho rád by som chcel zdôrazniť jednu, v ktorej pozýva k láske presahujúcej geografické i priestorové hranice. Za blahoslaveného vyhlasuje toho, kto miluje a váži si druhého „rovnako, keď je od neho vzdialený, ako keby bol pri ňom“. Týmito niekoľkými a jednoduchými slovami vysvetlil podstatu otvoreného priateľstva, ktoré umožňuje spoznať, vážiť si a milovať každého človeka bez ohľadu na jeho fyzickú blízkosť, bez ohľadu na to, na ktorom mieste sveta sa narodil alebo kde býva.
7. Práve v čase, keď som písal encykliku, nečakaným spôsobom vypukla pandémia COVID-19, ktorá vyniesla na svetlo naše falošné istoty. Okrem rozličných odpovedí, ktorými reagovali jednotlivé krajiny, sa jasne ukázala neschopnosť konať spoločne. Hoci máme hyperpripojenie, došlo k roztriešteniu, ktoré skomplikovalo riešenie problémov týkajúcich sa všetkých. Ak si niekto myslí, že ide len o to, aby lepšie fungovalo to, čo sme robili, alebo že jediný odkaz spočíva v tom, že musíme zlepšiť jestvujúce systémy a pravidlá, tak sa mýli.
8. Veľmi si želám, aby sme v tomto čase, ktorý je nám daný na život, uznávajúc dôstojnosť každej ľudskej osoby, dokázali vo všetkých prebudiť celosvetovú túžbu po bratstve. Vo všetkých: „Hľa, nádherné tajomstvo na snívanie a premenu nášho života na krásne dobrodružstvo. Nik nemôže čeliť životu izolovane […]. Potrebujeme spoločenstvo, ktoré nás podporí, ktoré nám pomôže a v ktorom si navzájom pomôžeme hľadieť dopredu. Aké je dôležité spoločne snívať! […] Osamotení riskujeme, že uvidíme fatamorgány, v ktorých sa zdajú veci, čo v skutočnosti neexistujú; sny sa budujú spoločne.“ Snívajme ako jediné ľudstvo, ako pocestní, ktorí majú to isté ľudské telo, ako deti tej istej zeme, ktorá hostí nás všetkých, každého s bohatstvom jeho viery alebo jeho presvedčenia, každého s vlastným hlasom, všetkých bratov!
11. Myšlienka jednoty ľudu i národa presiaknutá rozličnými ideológiami vytvára v rôznych krajinách nové formy egoizmu a straty sociálneho zmyslu, maskované údajnou obranou národných záujmov. A to nám pripomína, že „každá generácia si musí osvojiť zápasy i víťazstvá predchádzajúcich generácií a doviesť ich k ešte vyšším métam. To je cesta. Dobro tak ako láska, spravodlivosť a solidarita sa nedosahuje raz a navždy; musia sa získavať každý deň. Nemožno sa uspokojiť s tým, čo sa dosiahlo v minulosti, zastaviť sa a užívať si, akoby sme si nevšimli, že mnohí naši bratia ešte trpia pre nespravodlivosť, ktorá je výzvou pre nás všetkých“.
12. „Otvoriť sa svetu“ – to je výraz, ktorý si dnes osvojili ekonómovia i finančníci. Pripisuje sa výlučne otvorenosti zahraničným záujmom alebo slobode ekonomických mocností investovať vo všetkých krajinách bez záväzkov či komplikácií. Miestne konflikty a nezáujem o spoločné dobro zneužíva globálna ekonómia na zavedenie jediného kultúrneho modelu. Taká kultúra zjednocuje svet, ale rozdeľuje ľudí i národy, pretože „čoraz viac globalizovaná spoločnosť nás navzájom zbližuje, ale nečiní nás bratmi“. Sme viac než kedykoľvek predtým osamotení v odosobnenom svete, ktorý privileguje záujmy jednotlivcov a oslabuje komunitný rozmer existencie. Predovšetkým sa skôr zväčšujú trhy, kde ľudia zohrávajú úlohu konzumentov alebo divákov. Napredovanie globalizácie obyčajne uprednostňuje identitu silnejších, ktorí bránia seba samých, ale snaží sa oslabiť identitu slabších a chudobnejších oblastí, čím sa stávajú zraniteľnejšími a závislejšími. Takýmto spôsobom sa politika stáva čoraz krehkejšou vo vzťahu k nadnárodným ekonomickým silám.
13. Z toho istého dôvodu sa podporuje aj strata dejinného zmyslu, ktorá vyvoláva ďalšie roztrieštenie. Cítiť kultúrne prenikanie istého druhu „dekonštruktivizmu“, na základe ktorého si ľudská sloboda nárokuje budovať všetko od nuly. Platnou zostáva len potreba konzumovať bez obmedzenia a zdôrazňovanie mnohých foriem bezmedzného individualizmu. Z tohto kontextu vychádzala rada, ktorú som dával mladým: „Ak vám niekto dá návrh a povie vám, aby ste ignorovali dejiny, aby ste odmietli skúsenosť starých, pohŕdali všetkým, čo je minulosťou, a pozerali sa len na budúcnosť, ktorú vám ponúka, nie je to azda ľahký spôsob, ako vás zlákať robiť len to, čo vám povie? Tento človek potrebuje, aby ste boli prázdni a vykorenení, aby ste boli voči všetkému nedôverčiví, a mohli sa tak spoľahnúť len na jeho sľuby a podriadiť sa jeho plánom. Takto fungujú ideológie rôzneho sfarbenia, ktoré ničia (alebo de-konštruujú) všetko, čo je odlišné, aby tak mohli vládnuť bez opozície. Na tento cieľ potrebujú mladých, ktorí pohŕdajú dejinami, odmietajú ľudské a duchovné bohatstvo, ktoré sa odovzdávalo naprieč generáciami. Potrebujú mladých, ktorí ignorujú všetko, čo bolo pred nimi.“
14. Sú to nové formy kultúrnej kolonizácie. Nezabudnime, že „národy, ktoré sa odcudzia vlastnej tradícii a pre mániu napodobňovania, vnútené násilie, neospravedlniteľnú ľahostajnosť alebo apatiu tolerujú, že im vytrhnú dušu, strácajú spolu s duchovnou fyziognómiou aj morálnu konzistenciu a napokon aj politickú, ekonomickú a ideologickú nezávislosť“. Účinným spôsobom na rozpustenie historického vedomia, kritického myslenia, úsilia o spravodlivosť a ciest integrácie je vyprázdnenie zmyslu alebo prekrútenie veľkých slov. Čo dnes znamenajú niektoré výrazy, ako demokracia, sloboda, spravodlivosť, jednota? Zmanipulovali a zdeformovali sa tak, aby sa mohli používať ako nástroje nadvlády, ako pojmy zbavené obsahu, ktoré môžu poslúžiť na ospravedlnenie akéhokoľvek konania.
15. Najlepší spôsob na ovládanie a napredovanie bez limitov je rozsievať nedostatok nádeje a vyvolávať neustálu nedôveru, hoci zamaskovanú obranou niektorých hodnôt. Dnes sa v mnohých krajinách používa politický mechanizmus vyhrocovania, jatrenia a polarizovania. Rozličnými spôsobmi sa druhým odníma právo na existenciu a myslenie, a na tento účel sa používa stratégia výsmechu, podsúvania podozrení, zovretia. Časť pravdy iných a ich hodnoty sa neprijímajú, čím sa spoločnosť ochudobňuje a redukuje na svojvôľu silnejšieho. Takáto politika už nie je zdravou diskusiou o dlhodobých projektoch na rozvoj všetkých a na spoločné dobro, ale len prchavým receptom marketingu, ktorý nachádza najúčinnejší zdroj v deštrukcii druhého. V tejto malichernej hre odsúdenia sa debata manipuluje tak, aby boli ľudia ustavične v stave pochybností a konfrontácie.
89. Môj život sa nemôže zredukovať na vzťahy v malej skupine a ani na moju rodinu, pretože je nemožné, aby som pochopil seba samého bez širšieho pletiva vzťahov: nielen tých súčasných, ale aj tých, ktoré tu boli pred mojím narodením a ovplyvňujú ma v priebehu života. Môj vzťah s osobou, ktorú si vážim, neznamená, že táto osoba žije iba na základe vzťahu so mnou, a ani ja nežijem len preto, aby som vstupoval do vzťahu s ňou. Zdravé a autentické vzťahy nás otvárajú druhým, ktorí nám pomáhajú rásť a obohacujú nás. Najvznešenejší spoločenský zmysel sa dnes ľahko stráca v egoistickej dôvernosti, ktorá vytvára iba zdanie intenzívnych vzťahov. Pravá láska, ktorá nám pomáha rásť, a najvznešenejšie formy priateľstva prebývajú v srdciach, ktoré dovolia, aby sa zdokonaľovali. Partnerské alebo priateľské vzťahy sú zamerané na to, aby sa srdce otvorilo pre iných a umožnilo nám vyjsť zo seba, aby sme prijali všetkých. Uzavreté skupiny a egocentrické páry, ktoré sa definujú ako „my“ v opozícii celému svetu, sú obyčajne idealizované formy egoizmu a číreho rozdelenia.
Odpustenie bez zabudnutia
250. Odpustenie neznamená zabudnutie. Povedzme skôr, že hoci existuje niečo, čo nijakým spôsobom nemožno poprieť, relativizovať alebo zamaskovať, predsa môžeme odpustiť. Hoci existuje niečo, čo nikdy neslobodno tolerovať, ospravedlňovať, prepáčiť, predsa môžeme odpustiť. Hoci existuje niečo, čo si z nijakého dôvodu nemôžeme dovoliť zabudnúť, predsa môžeme odpustiť. Slobodné a úprimné odpustenie je veličina, ktorá odráža nesmiernosť Božieho odpustenia. Ak je odpustenie bezodplatné, tak možno odpúšťať aj tomu, kto sa slabo kajá a je neschopný žiadať o odpustenie.
251. Tí, čo odpúšťajú, totiž nezabúdajú, ale bránia sa tomu, aby ich ovládala tá istá deštrukčná sila, ktorá im spôsobila zlo. Prerušujú začarovaný kruh, brzdia napredovanie ničivých síl. Rozhodli sa nevštepovať do spoločnosti pomstychtivosť, ktorá skôr či neskôr napokon znovu doľahne na nich samých. Pretože pomsta nikdy skutočne neutíši nešťastie obetí. Existujú také hrozné a kruté zločiny, že ani utrpenie toho, kto ich spáchal, nepomôže dosiahnuť pocit, že bol delikt napravený; a nestačilo by ani zabiť zločinca, ani by nebolo možné nájsť spôsob mučenia porovnateľný s tým, čo mohla vytrpieť obeť. Pomsta nič nerieši.
“S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom”