Z apoštolskej exhortácie pápeža Františka: Gaudete et exsultate
O povolaní k svätosti v súčasnom svete
„Radujte sa a jasajte,“ hovorí Ježiš (Mt 5, 12) tým, ktorí sú pre neho prenasledovaní a ponižovaní. Pán žiada všetko a ponúka pravý život a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení. Chce, aby sme boli svätí, a nečaká, že sa uspokojíme s priemernou, zriedenou, povrchnou existenciou. V skutočnosti už od prvých strán Biblie je v rozličných podobách prítomné povolanie k svätosti. Takto ho Pán predložil Abrahámovi: „Chodievaj predo mnou a buď dokonalý“ (Gn 17, 1).
Svätci, ktorí už dosiahli Božiu prítomnosť, udržiavajú s nami zväzky lásky a spoločenstva. Svedčí o tom Kniha zjavenia svätého apoštola Jána, keď hovorí o mučeníkoch, ktorí sa prihovárajú: „videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným hlasom: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých čo obývajú zem?ʻ“ (Zjv 6, 9 – 10). Mohli by sme povedať, že „sme obklopení, usmerňovaní a vedení Božími priateľmi. (…) Nemusím sám niesť to, čo by som v skutočnosti sám nikdy niesť nemohol. Zástup Božích svätých ma chráni, pomáha mi a nesie ma“.
V procesoch blahorečenia a svätorečenia sa berú do úvahy znaky hrdinstva v praktizovaní čností, odovzdanie života v mučeníctve, a tiež prípady, pri ktorých došlo k obetovaniu vlastného života za druhých, až po hranicu smrti. Táto obeta vyjadruje príkladné nasledovanie Krista a je hodna obdivu veriacich.
Svätí vedľajších dverí
Nemyslime len na tých, ktorí sú už blahoslavení alebo svätorečení. Duch Svätý svätosť rozlieva všade, na svätý ľud verný Bohu, pretože „Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“. Pán v dejinách spásy zachránil jeden ľud. Plná identita nejestvuje bez prináležitosti k ľudu. Preto sa nik nespasí sám ako izolovaný jednotlivec, ale Boh nás povoláva s tým, že berie do úvahy zložitú spleť medziosobných vzťahov, ktoré sa vytvárajú v ľudskom spoločenstve: Boh chcel vstúpiť do ľudovej dynamiky, do dynamiky ľudu.
Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha: v rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti; v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb; v chorých, v staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, v každodennom nasledovaní, vidím svätosť zápasiacej Cirkvi. Je to mnoho ráz svätosť „vedľajších dverí“, tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti, alebo – aby som použil iný výraz – „strednej triedy svätosti“.
Dajme sa povzbudiť znakmi svätosti, ktoré nám Pán predstavuje prostredníctvom najpokornejších členov tohto ľudu, ktorý „má účasť aj na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky“. Pomyslime na to, ako nás k tomu pozýva aj svätá Terézia Benedikta z Kríža, že práve prostredníctvom mnohých z nich sa budujú skutočné dejiny: „V najtemnejšej noci povstávajú najväčší proroci a svätci. Avšak oživujúci prúd mystického života zostáva neviditeľný. Istotne, rozhodujúce udalosti svetových dejín boli podstatne ovplyvnené dušami, o ktorých dejepisné knihy nič nehovoria. A ktoré to boli duše, čo im treba ďakovať za rozhodujúce udalosti nášho osobného života, to sa dozvieme až v ten deň, keď sa všetko skryté odhalí.“
Svätosť je najkrajšou tvárou Cirkvi. Ale aj mimo Katolíckej cirkvi a v rozličných prostrediach Duch vzbudzuje „znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú Kristovým učeníkom“. Okrem toho sv. Ján Pavol II. nám pripomenul, že „svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov“. V krásnej ekumenickej spomienke, ktorú slávil v Koloseu počas Jubilea 2000, pripomenul, že mučeníci sú „dedičstvom, ktoré hovorí silnejším hlasom, než je hlas rozdeľujúcich faktorov“.
“S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom”