Z apoštolskej exhortácie pápeža Františka: Amoris Laetitia
1. RADOSŤ LÁSKY, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi. Ako naznačili synodálni otcovia, napriek mnohým znakom krízy manželstva „túžba po rodine zostáva živá predovšetkým medzi mladými a motivuje Cirkev“. Ako odpoveď na túto túžbu je „kresťanské ohlasovanie, ktoré sa týka rodiny, naozaj dobrou správou“.
34. Ak sa tieto riziká prenesú do spôsobu chápania rodiny, môžu ju zmeniť na prechodné miesto, na ktoré sa človek obráti, keď mu to príde vhod, alebo kde si môže nárokovať svoje práva, zatiaľ čo záväzky zostávajú napospas prelietavej nestálosti jeho túžob alebo okolností. Dnes je v podstate ľahké zameniť si skutočnú slobodu s myšlienkou, že každý môže súdiť, ako sa mu zachce, akoby popri jednotlivcoch neexistovali pravdy, hodnoty a princípy, podľa ktorých sa orientujeme; akoby všetko bolo rovnaké a všetko muselo byť dovolené. V takomto kontexte ideál manželstva, so záväzkami výlučnosti a stability, je napokon zničený tým, čo komu práve príde vhod, alebo vrtochmi pocitovosti. Človek sa bojí osamelosti, túži po priestore ochrany a vernosti, ale zároveň v ňom rastie strach z toho, že uviazne vo vzťahu, ktorý by mohol oddialiť naplnenie jeho osobných ambícií.
35. Ako kresťania sa nesmieme vzdať úlohy vyjadrovať sa v prospech manželstva len preto, aby sme neprotirečili súčasnej senzitívnosti; aby sme boli v móde alebo pre pocity menejcennosti, keď sa konfrontujeme s morálnym a ľudským úpadkom. Pripravili by sme svet o hodnoty, ktoré môžeme a musíme ponúkať. Samozrejme, nemá zmysel zastavovať sa pri rétorickom odsudzovaní súčasných ziel, akoby sme tým mohli niečo zmeniť. Rovnako zbytočné je snažiť sa vnucovať normy silou autority. Žiada sa od nás zodpovednejšie a štedrejšie úsilie, ktoré spočíva v predstavovaní dôvodov a motivácií, ktoré vedú k rozhodnutiam v prospech manželstva a rodiny, aby ľudia boli viac disponovaní odpovedať na milosť, ktorú im Boh ponúka.
39. To neznamená prehliadať kultúrnu dekadenciu, ktorá nepodnecuje lásku a oddanosť. Konzultácie, ktoré predchádzali posledným dvom synodám, poukázali na rozličné symptómy „kultúry provizórnosti“. Mám na mysli napríklad rýchlosť, s ktorou ľudia prechádzajú z jedného citového vzťahu do druhého. Veria, že lásku, tak ako na sociálnych sieťach, možno pripojiť a odpojiť podľa chuti konzumenta, a tiež rýchlo zablokovať. Myslím aj na obavu, ktorú vyvoláva perspektíva trvalého zväzku, na posadnutosť voľným časom; na vzťahy, ktoré prepočítavajú výdavky a zisky a trvajú, iba ak sú prostriedkom na zahnanie samoty, zabezpečenie ochrany alebo prijatie nejakej služby. Na citové vzťahy sa prenáša to, čo sa deje s vecami a so životným prostredím: všetko je skartovateľné, každý používa a vyhadzuje, plytvá a rozbíja, využíva a žmýka, kým sa len dá. A potom zbohom. Narcizmus robí ľudí neschopnými pozerať ponad seba; ponad vlastné túžby a potreby. Kto však používa druhých, skôr či neskôr skončí použitý, zmanipulovaný a opustený v duchu tej istej logiky. Stojí za povšimnutie, že k prerušeniu vzťahov dochádza často medzi dospelými osobami, ktoré hľadajú istý druh „autonómie“ a odmietajú ideál spoločného starnutia, pri ktorom sa jeden stará o druhého a navzájom sa podopierajú.
52. Nech si nik nemyslí, že oslabenie rodiny ako prirodzeného spoločenstva založeného na manželstve je osožné pre spoločnosť. Práve naopak: ohrozuje dozrievanie osôb, starosť o spoločné hodnoty a etický rozvoj miest a dedín. Dnes sa už jasne nechápe, že jedine výlučná a nerozlučná jednota medzi jedným mužom a jednou ženou skutočne napĺňa sociálnu funkciu, pretože je stabilným záväzkom a umožňuje plodnosť. Musíme rozoznávať veľkú rozmanitosť rodinných situácií, ktoré sú schopné ponúknuť istý životný poriadok, ale napríklad spolužitie bez manželstva alebo medzi osobami toho istého pohlavia nemožno zjednodušujúcim spôsobom stavať na roveň manželstvu. Nijaká jednota, ktorá je nestabilná alebo uzavretá pre odovzdávanie života, nemôže zabezpečiť budúcnosť spoločnosti. Kto sa však dnes zaoberá tým, aby manželov podporoval, pomáhal im prekonávať hroziace riziká, sprevádzal ich pri napĺňaní výchovného poslania a stimuloval stabilitu manželského zväzku?
133. Láska založená na priateľstve zjednocuje všetky aspekty manželského života a pomáha členom rodiny, aby napredovali v jeho jednotlivých fázach. Gestá, ktoré vyjadrujú túto lásku, preto treba neustále pestovať, bez skúposti, bohatstvom ušľachtilých slov. V rodine „je nevyhnutné používať tri slová. Rád by som to zopakoval. Tri slová: dovolíš, ďakujem, prepáč. Tri kľúčové slová!“ „Keď v rodine ľudia nie sú dotieraví a vedia požiadať o ,dovolenie‘; keď nie sú egoisti a učia sa povedať ,ďakujem‘, a keď si človek v rodine všimne, že urobil niečo zlé a požiada o ,prepáčenie‘; v takej rodine je pokoj a radosť.“ Nebuďme skúpi na používanie týchto slov, prejavme štedrosť pri ich každodennom opakovaní, pretože „niektoré tichá sú ťaživé – občas aj v rodine, medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami“. Naopak, primerané slová, vyslovené vo vhodnom okamihu, lásku chránia a deň za dňom vyživujú.
274. Rodina je prvou školou ľudských hodnôt, v ktorej sa človek učí správne používať slobodu. Existujú sklony, ktoré dozreli v detstve, poznačujú človeka do hĺbky a ostávajú na celý život – ako priaznivá emócia voči určitej hodnote alebo spontánne odmietnutie istých spôsobov správania. Mnohí ľudia celý život konajú určitým spôsobom, pretože pokladajú za platný štýl konania, ktorý asimilovali z detstva, akoby osmózou: „Mňa tak naučili“; „Tak mi to vštepili.“ V rodinnom prostredí sa človek tiež môže naučiť kritickým spôsobom rozlišovať posolstvá rôznych komunikačných prostriedkov. Žiaľ, niektoré televízne programy alebo niektoré formy reklamy často pôsobia negatívne a oslabujú hodnoty prijaté v rodinnom živote.
275. V súčasnej dobe, v ktorej vládne nepokoj a technologický zhon, veľmi dôležitou úlohou rodín je vychovávať k schopnosti čakať. Nejde o to, aby sme deťom zakazovali hrať sa s elektronickými zariadeniami, ale aby sme našli spôsob, ako v nich vytvoriť schopnosť rozlišovať rôzne logiky a neaplikovať digitálnu rýchlosť na každú oblasť života. Odložiť neznamená poprieť túžbu, ale oddialiť jej uspokojenie. Keď deti a dospievajúci nie sú vychovaní k prijatiu toho, že na niektoré veci musia počkať, stávajú sa spupnými, všetko podrobujú uspokojeniu svojich okamžitých potrieb a vyrastajú s neresťou „všetko a hneď“. To je veľký klam, ktorý slobodu nepodporí, ale ju otrávi. Naopak, keď sa človek vychováva, aby sa naučil isté veci odložiť a čakať na vhodný okamih, učí sa zároveň tomu, čo to znamená byť pánom seba samého, nezávislým od vlastných impulzov. Keď dieťa zažije, že sa dokáže ovládať, obohatí tým vlastnú sebaúctu. Zároveň ho to učí rešpektovať slobodu druhých. To, samozrejme, neznamená chcieť od detí, aby sa správali ako dospelí, ale netreba ani podceňovať ich schopnosť rásť v dozrievaní zodpovednej slobody. V zdravej rodine sa toto učenie uskutočňuje bežným spôsobom – prostredníctvom nárokov vyplývajúcich zo spolužitia.
276. Rodina je priestorom prvotnej socializácie, pretože je prvým miestom, kde sa človek učí zaujať pozíciu voči druhému, počúvať, zdieľať, znášať, rešpektovať, pomáhať, žiť spolu. Výchovnou úlohou je navodiť pocit sveta a spoločnosti ako „rodinného prostredia“; je to výchova k tomu, aby človek dokázal „bývať“ aj za hranicou vlastného domu. V rodinnom prostredí sa učíme obnovovať blízkosť, starať sa o druhého, pozdraviť. Tam sa prerušuje prvý kruh smrteľného egoizmu, aby sme spoznali, že žijeme vedľa druhých a spolu s druhými, ktorí sú hodní našej pozornosti, našej láskavosti, nášho citu. Neexistuje sociálne puto bez tohto prvého každodenného rozmeru, takmer mikroskopického: byť spolu v blízkosti, stretávať sa v rozličných okamihoch dňa, starať sa o to, čo zaujíma všetkých, navzájom si pomáhať v malých každodenných veciach. Rodina musí deň po dni vynachádzať nové spôsoby podpory vzájomného spoznávania.
279. Synoda zdôraznila dôležitosť katolíckych škôl, ktoré „majú podstatnú úlohu pomáhať rodičom pri plnení ich povinnosti vychovávať deti… Katolícke školy by mali byť povzbudené v ich poslaní pomáhať žiakom, aby rástli ako zrelí dospelí, ktorí svet dokážu vidieť pohľadom Ježišovej lásky a ktorí chápu život ako povolanie slúžiť Bohu“. V tom zmysle „treba rozhodne potvrdiť slobodu Cirkvi vyučovať svoju doktrínu a právo na výhradu vo svedomí zo strany vyučujúcich“.
“S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom”