Z encykliky pápeža Františka – Laudato si
„BUĎ POCHVÁLENÝ, môj Pane,“ spieval svätý František z Assisi. V tomto krásnom chválospeve nám pripomínal, že náš spoločný domov je ako sestra, s ktorou sa delíme o existenciu, aj ako krásna matka, ktorá nás prijíma vo svojom náručí: „Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody s pestrofarebnými kvetmi i trávu.“ Táto sestra protestuje proti zlu, ktoré jej spôsobujeme nezodpovedným používaním a zneužívaním dobier, ktoré do nej vložil Boh. Vyrastali sme s myšlienkou, že sme jej vlastníkmi a vládcami, oprávnenými na jej drancovanie. Násilie, ktoré je v ľudskom srdci zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktorú vnímame v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach. Preto medzi najopustenejšími a najviac zneužívanými úbožiakmi je naša sužovaná a devastovaná zem, ktorá „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“.
Kultúra relativizmu je patológiou, ktorá núti človeka využívať druhého a zaobchádzať s ním ako s predmetom; donucuje ho k núteným prácam alebo z neho robí otroka v dôsledku zadlženia. Je to tá istá logika, ktorá vedie k sexuálnemu zneužívaniu detí alebo k opusteniu starých ľudí, ktorí už nie sú užitoční. Ak neexistujú objektívne pravdy ani stabilné princípy okrem uspokojenia vlastných túžob a bezprostredných potrieb, aké hranice môže mať obchodovanie s ľuďmi, organizovaný zločin, obchod s drogami obchod s krvavými diamantmi a s kožušinami zvierat, ktorým hrozí vyhynutie? Nie je to tá istá relativistická logika, ktorá ospravedlňuje získavanie orgánov od chudobných s cieľom ich predaja alebo použitia na pokusy, alebo skartovanie detí, pretože nezodpovedajú túžbe rodičov? Je to tá istá logika „použi a zahoď“, ktorá produkuje množstvo odpadov len v dôsledku nezriadenej túžby konzumovať viac, než je reálne potrebné. A teda si nemôžeme myslieť, že politické programy alebo sila zákona budú stačiť na odstránenie takého správania, ktoré poškodzuje životné prostredie, pretože keď sa kazí kultúra a prestaneme uznávať akúkoľvek objektívnu pravdu alebo univerzálne platné princípy, zákony budú chápané len ako svojvoľné príkazy a ako prekážky, ktorým sa treba vyhnúť.
Existencia zákonov a noriem dlhodobo nestačí obmedziť zlé správanie, aj keď dochádza k ich účinnej kontrole. Aby právna norma dosiahla významné a trvalé účinky, je nevyhnutné, aby ju väčšia časť spoločnosti na základe vhodných motivácií prijala a reagovala osobnou zmenou. Jedine upevňovanie cností umožní venovať sa ekologickej angažovanosti. Aby sa človek, ktorý môže spotrebovať a míňať viac, radšej obliekol než zapol kúrenie, predpokladá, že si osvojil určité presvedčenia a vnímanie, ktoré je priaznivé vzhľadom na starostlivosť o životné prostredie. Je naozaj veľmi šľachetné vziať na seba úlohu starostlivosti o stvorenie malými každodenným skutkami a je obdivuhodné, že výchova je schopná motivovať tak, že prispeje k vytvoreniu vlastného životného štýlu. Výchova k environmentálnej zodpovednosti môže povzbudiť rozličné postoje, ktoré majú priamy a zásadný vplyv na starostlivosť o životné prostredie, ako je napríklad menšie používanie plastických hmôt a papiera, zníženie spotreby vody, triedenie odpadkov, varenie rozumného množstva potravy, starostlivé zaobchádzanie s ostatnými živými tvormi, používanie verejnej dopravy alebo užívanie vlastného motorového vozidla spolu s viacerými ľuďmi, vysádzanie stromov, vypínanie zbytočného svetla a podobne. Toto všetko je súčasťou veľkodušnej a dôstojnej kreativity, ktorá umožňuje, aby z človeka vychádzalo to najlepšie. Opätovné použitie nejakej veci namiesto jej okamžitého zahodenia môže na základe hlbokých motivácií byť skutkom lásky, ktorý vyjadruje našu dôstojnosť.
Netreba si myslieť, že toto úsilie nezmení svet. Tieto skutky šíria dobro v spoločnosti, ktorá vždy prináša plody presahujúce to, čo možno konštatovať, pretože vyvolávajú v lone tejto zeme dobro, ktoré má tendenciu sa stále a neviditeľne šíriť. Toto správania nám navyše vracia zmysel našej dôstojnosti, vedie nás k väčšej existenciálnej hĺbke, umožňuje nám zakúsiť, že život na tomto svete stojí za to. Príklad svätej Terézie z Lisieux nás pozýva, aby sme praktizovali malú cestu lásky, nepremeškali príležitosť na dobré slovo, úsmev, akékoľvek malé gesto, ktoré zaseje pokoj a priateľstvo. Integrálnu ekológiu tvoria jednoduché každodenné gestá, ktorými lámeme logiku násilia, vykorisťovania, egoizmu. Svet vyhroteného konzumu je zároveň svetom zlého zaobchádzania so životom v každej jeho forme.
“S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom”