Z apoštolskej exhortácie pápeža Františka – Evangelii gaudium
Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť.
Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne entuziazmus pre konanie dobra. Aj veriacim hrozí vážne a trvalé riziko. Mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých, nespokojných ľudí bez života. Toto nie je cesta plného a hodnotného života; toto nie je Božia vôľa pre nás; toto nie je život v Duchu, ktorý vyviera zo srdca vzkrieseného Krista.
Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán“. Toho, kto je ochotný riskovať, Pán nesklame, a keď niekto čo len malým krôčikom vykročí ku Kristovi, zistí, že on ho už očakával s otvoreným náručím. Toto je ten okamih, keď Kristovi treba povedať: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia.“ Je nám len na osoh vrátiť sa k nemu, keď sme stratení. Ešte raz to musím zdôrazniť: Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním; to sa skôr my unavíme prosením o jeho milosrdenstvo. Ten, kto nás pozval odpúšťať „sedemdesiatsedemkrát“ (Mt 18, 22), dáva nám príklad: On sám odpúšťa sedemdesiatsedemkrát. Znovu a znovu sa vracia, aby si nás naložil na plecia. Nik nám nebude môcť zobrať dôstojnosť, ktorú nám dáva táto nekonečná, neustála láska. On nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť. Neutekajme od Kristovho vzkriesenia, nepokladajme sa za porazených, nech už sa stane čokoľvek. Veď nič nie je mocnejšie ako jeho život, ktorý nás ženie vpred.
Knihy Starého zákona predpovedali radosť spásy, ktorá priam prekypovala v mesiášskych časoch. Celé stvorenie má účasť na tejto radosti zo spásy: „Plesaj, nebo, a jasaj, zem, plesaním zaznejte, vrchy, lebo Pán utešuje svoj ľud a nad svojimi biednymi sa zľutúva“ (Iz 49, 13). Asi najviac oduševnené pozvanie ponúka prorok Sofoniáš: ako žiarivé centrum oslavy a radosti nám predstavuje samotného Boha, ktorý svojmu ľudu chce odovzdať tento spásonosný výkrik. Je pre mňa veľmi povzbudzujúce znovu čítať tento text: „Uprostred teba je Pán, tvoj Boh, spásonosný hrdina; zajasá nad tebou od radosti, obnoví svoju lásku, výskať bude od plesania“ (Sof 3, 17).
Je to radosť, ktorú prežívame uprostred každodenných vecí ako odpoveď na láskyplné pozvanie Boha, nášho Otca: „Synu, ak máš z čoho, dopraj si a Bohu prinášaj obetu, ako sa sluší… Nepripusť, aby ti unikol radostný deň“ (Sir 14, 11. 14). Koľko nežnej otcovskej lásky cítiť z týchto slov!
Evanjelium, v ktorom sa odráža slávny Kristov kríž, nás naliehavo pozýva radovať sa. Stačí niekoľko príkladov: „Zdravas’ – Raduj sa!“ je anjelov pozdrav Márii (Lk 1, 28). Máriina návšteva u Alžbety spôsobila, že Ján poskočil radosťou v lone svojej matky (porov. Lk 1, 41). Vo svojom chválospeve Mária hovorí: „Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 47). Keď Ježiš začína svoje verejné účinkovanie, Ján hovorí: „A táto moja radosť je úplná“ (Jn 3, 29). Ježišove posolstvo je prameňom radosti: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11). Naša kresťanská radosť vyviera z prameňa jeho prekypujúceho srdca. Svojim priateľom sľubuje: „Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť; zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16, 20. 22). Neskôr, keď ho učeníci videli vzkrieseného, „zaradovali sa“ (Jn 20, 20). Kniha Skutky apoštolov hovorí, že v prvom spoločenstve „s radosťou požívali pokrm“ (Sk 2, 46). Kade učeníci prešli, tam „nastala veľká radosť“ (Sk 8, 8) a oni uprostred prenasledovaní „boli naplnení radosťou“ (Sk 13, 52). Prečo by sme aj my nevstúpili do tohto prúdu radosti?
Sú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Uvedomujem si, že radosť nemožno žiť rovnakým spôsobom vo všetkých etapách a okolnostiach života, pretože tieto okolnosti niekedy bývajú veľmi zložité. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná – aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní. Chápem, že ľudia sú náchylní na smútok pre veľké ťažkosti, ktorým musia čeliť, ale kúsok po kúsku musíme dať priestor radosti z viery – ako skrytej, ale istej dôvere aj uprostred najhorších trápení: „Z pokoja si mi vyhnal dušu, zabudol som na blaho… Toto si beriem k srdcu, pre toto budem dúfať. Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť… Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie“ (Nár 3, 17. 21 – 23. 26).
Pokušenie sa často prejavuje vo výhovorkách a sťažnostiach, akoby na to, aby sme sa dokázali radovať, musel byť splnený nekonečný zoznam podmienok. Je to tak, pretože „technologická spoločnosť dokázala znásobiť príležitosti na potešenie, ale len veľmi ťažko dokáže vyvolať radosť“. Môžem povedať, že tie najkrajšie a najspontánnejšie radosti, ktoré som počas svojho života zažil, boli radosti veľmi chudobných ľudí, ktorí toho mali naozaj veľmi málo. Pamätám si tiež opravdivú radosť tých, ktorí si aj uprostred náročných pracovných povinností dokázali zachovať veriace, štedré a jednoduché srdce. Rozličnými spôsobmi tieto radosti vyvierajú z prameňa veľkej Božej lásky, ktorá sa prejavila v Ježišovi Kristovi. Nikdy ma neunaví opakovať slová Benedikta XVI., ktoré nás vedú do centra evanjelia: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.“
Len vďaka tomuto stretnutiu – alebo opakovanému stretávaniu – s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. K tomu, aby sme boli naplno ľuďmi, dospievame vtedy, keď sme viac než len ľuďmi – keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie. Totiž ak niekto prijal túto lásku, ktorá životu dáva nový zmysel, ako sa o ňu môže nepodeliť s ostatnými?
“S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom”